Dnešným dňom Slováci a Česi neoslavujú len nový rok, ale aj výročie vzniku samostatnosti. Presne pred 26 rokmi oficiálne zanikol spoločný československý štát a oba národy vstúpili na medzinárodnú scénu ako suverénne krajiny. Samostatný vývoj po roku 1993 bol v oboch krajinách sprevádzaný s mnohými úspechmi, ale aj neúspechmi. Dnes je Slovenská republika súčasťou NATO, Európskej únie a ďalších zoskupení, pričom patrí aj do menovej Eurozóny. V článku sa na počesť „narodenín“ Slovenska budeme venovať významným politickým míľnikom, ktorými si náš malý štát v srdci Európy prešiel.
Dňa 1. januára 1993 Slovensko nastúpilo na svoju samostatnú politicko-spoločenskú dráhu, pričom najmä západný svet pozorne sledoval, akým smerom sa bude uberať. Pochopiteľne, bolo v záujme tak Ruskej federácie, ako aj Západu, aby bolo Slovensko naklonené na tú či onú stranu. Svet Čechom a Slovákom nepochybne závidel mierové rozdelenie. Je to naozaj rarita, ak sa dva národy rozdelia bez jediného výstrelu. Na zánik Československa sa však dodnes názory rôznia. Neuskutočnilo sa totiž referendum, v ktorom by sa ľudia legitímne vyjadrili o svojej budúcnosti. Žiadna vtedajšia politická strana (okrem SNS) zánik spoločného štátu ani nemala v programe, a tak vláda nemala mandát od občanov v tejto súvislosti konať. Politologickou terminológiou to znamená, že rozdelenie neprebehlo „zdola“, ale „zhora.“ Ide však o historický fakt, ktorý sa musí akceptovať.
Prvé kroky slovenskej samostatnosti sa niesli v tieni autoritatívneho premiéra Vladimíra Mečiara (HZDS), ktorý svojou politikou výrazne zhoršil renomé Slovenska v zahraničí, pričom reálne hrozilo, že sa Slovensko stane „čiernou dierou strednej Európy.“ Obrovská korupcia, zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča ml. do Rakúska, vražda Róberta Remiáša, parlamentná „noc dlhých nožov“, ozbrojená mafia a ekonomický úpadok slovenskej koruny rozhodne nepriniesli Slovákom pozitívny obraz o vlastnom a novom štáte, pričom mnohí sa pýtali: „toto je tá naša samostatnosť?“ Obdobie tzv. mečiarizmu však skončilo už v roku 1998, keď nastúpila pravicová prozápadná koalícia vedená Mikulášom Dzurindom (SDK/SDKÚ).
Pred Dzurindom a prezidentom Schusterom stála neľahká úloha. Bolo nutné vymaniť krajinu z hroziacej medzinárodnej izolácie a obnoviť integračné procesy do EÚ a NATO. Tieto kroky však boli podľa názoru mnohých sprevádzané aj negatívnymi rozhodnutiami. Tvrdé ekonomicko-kapitalistické opatrenia či súhlas s bombardovaním Juhoslávie sú dodnes najkritickejšie vnímané skutočnosti vtedajšej vlády. Slovensku sa však nakoniec integrácia úspešne podarila: v roku 2004 vstupom do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Začal sa tak písať nový európsky príbeh.
Integračné snahy pokračovali aj počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006 – 2010. Pred novou vládou v zložení SMER-SD, SNS a ĽS-HZDS stáli ďalšie významné medzinárodné míľniky. Dňa 21. decembra 2007 Slovensko úspešne vstúpili do tzv. Schengenu, čím sa otvorili hranice s členskými štátmi. Bol to pozitívny krok aj pri zbližovaní sa s Českou republikou. Po niekoľkých rokoch bola opäť zrušená hranica medzi Slovákmi a Čechmi a tento stav trvá našťastie aj dodnes. Schengen nepomohol len v medziľudskej oblasti, ale najmä v ekonomickej. Vďaka odbúraniu bariér slovenská ekonomika zaznamenávala dynamický rast, ktorý však na určitý čas pozastavila hospodárska kríza z roku 2008. Napriek viacerým korupčným kauzám a škandálom sa Slovensko dostalo aj do Eurozóny. Dňa 1. januára 2009 (presne pred 10 rokmi) sme sa vzdali slovenskej koruny a prijali jednotnú európsku menu—euro.
Nové desaťročie so sebou prinieslo ďalšie slovenské míľniky. Do čela krajiny sa dostala prvýkrát žena – Iveta Radičová (SDKÚ-DS), ktorej vláda však predčasne padla v roku 2012. Táto skutočnosť umožnila v predčasných voľbách drvivé víťazstvo strany SMER-SD, keď ako prvá slovenská strana dokázala vytvoriť jednofarebnú vládu a teda dostala príležitosť výrazným spôsobom zmeniť krajinu. Opäť sa však nevyhla traumatizujúcim korupčným kauzám, ktoré Slovensko sprevádzajú dodnes.
Aj parlamentné voľby v roku 2016 sa niesli v znamení novôt. Prvýkrát v histórii spoločne vládne SNS s Most-Híd, čo pri bývalom predsedovi Jánovi Slotovi bolo priam utopické. Do parlamentu sa dostala prvýkrát aj extrémna pravica, ktorá je (okrem iného) aj stelesnením rastúcej frustrácie a nespokojnosti slovenských obyvateľov so stavom Slovenska. Povolebná vláda však prešla radikálnou obmenou. Prakticky tesne po voľbách zanikla koaličná strana SIEŤ s Radoslavom Procházkom, pričom k výraznej reštrukturalizácii vlády došlo po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018. Nový predseda vlády Peter Pellegrini priniesol upokojenie na politickej scéne, avšak rozhodne nepriniesol zmenu, po ktorej slovenský volič túži. Uvidíme teda, v akom duchu sa bude niesť rok 2019. Dnes možno kvitovať snahu premiéra o začatí diskusie, ktorej hlavným bodom bude téma: „kde chceme vidieť Slovensko za ďalších 25 rokov.“ Práve dlhodobé ciele možno považovať za výrazne absentujúci prvok v spoločensko-politických diškurzoch. Pred Slovenskom stoja náročné ekologické a technologické zmeny, ktoré sa bez širokej odbornej diskusie nebudú dať vyriešiť, a zároveň sa na ne bude treba preventívne plnohodnotne pripraviť.
Študent 2. ročníka na Mgr. stupni FF UNIPO v odbore politológia
"Hoc s tvojim názorom nemusím absolútne súhlasiť, tak položím aj život za to, aby si ho mohol slobodne povedať" (Voltaire)
Komentovať