Komentáre

Som ženou, ktorá zneužila muža

(foto: archív N. Marcinkovej)

Začalo to kardiológom, pokračovalo endokrinológom, nasledoval zákazník v kaviarni, a ešte stále to nekončí ani po opilcovi z minula.

Pri slove obťažovanie sa muži mračia, že nie, to tak predsa nie je. My ženy ich hádžeme všetkých do jedného vreca. Ale milé čitateľky, dajte si ruku na srdce, cítili ste sa aspoň raz za svoj život ako objekt v očiach muža a vám to naozaj nebolo príjemné? Keby len nepríjemné, mňa to dohnalo k slzám.

Už ako dvanásťročná som pravidelne navštevovala ordináciu jedného nemenovaného detského kardiológa, ktorý sa vytešoval z môjho údajne „štíhleho srdiečka“ viac ako by mal. Vraj „mladá slečna vy budete v dospelosti vysoká, vaše srdiečko mi to napovedá“. Mám 169. Výškou by som to nenazvala. Jediné, čo mám doteraz vysoké, je môj tep, ktorý ho asi v tom čase netrápil. Príliš sa tešil.

Detské lásky a nevhodné správanie mladých chlapcov radšej vynechám. Všetci predsa vieme, že násťročným sa ešte odrátava dobrých 5 rokov z ich reálneho veku.

Lekárov som nikdy nemala v láske. Prvý na zozname bol už spomínaný kardiológ. Neskôr sa k nemu pridal ešte o niečo starší dôchodca, ktorý si asi myslel, že som na ročníky pred Kristom. Neviem, či to mám nazvať osudom, že sa mi podarilo objednať tak rýchlo. Pôvodný plán bola lekárka – endokrinologička, známej známa, avšak realitou bol jej otec na dôchodku. Zastupoval ju. Mala som vtedy 19 rokov.

Hviezdy v jeho očiach, keď som vošla do ambulancie, bolo vidieť aj za bieleho dňa. Prvá červená vlajočka – check. Strávila som tam dobrú trištvrte hodinu. Poviete si „Cool, veď ostatným babičkám v ten deň venoval ledva 15 minút.“ Nebola na tom cool ani len tá vynovená ambulancia. Po jeho podaní ruky a chytení ma pri tom za rameno prišla otázka „slečna, máte priateľa?“ Druhá červená. Nasledovala 20 minútová prednáška toho ako sa mám priateľa zbaviť. Akí sú chlapci v dnešnej dobe zlí, ako si mám užívať život. Vypytoval sa rôzne veci. Od toho, čo robím vo voľnom čase, cez školu, až po rodinné záležitosti. O mojej diagnóze sa zmienil len raz, na krátku chvíľu. „Všetko je v poriadku, ale pozriem sa ešte na štítnu žľazu, prosím, tamto si ľahnite.“ To, že sa dotkol môjho krku bolo logické a prístupné vzhľadom na pozíciu štítnej žľazy. On ma však v závere toho celého pohladil po líci. Pomaly. Ako by som mu patrila.

Otras. Vnútorne ma naplo.

Starý storočný dedo, s iskrami v očiach po otrasnom rozhovore, ktorý nemal s vyšetrením nič spoločné, si dovolil dotknúť sa mojej tváre To akože bežne hladká svoje pacientky po tvári? Poslušne som sklopila zrak, dopočúvala jeho sprostosti a odišla z ambulancie.

Sadla som si na schody v budove a rozplakala sa…

Ako sa to vraví? Do tretice všetko dobré? Mám už 22. A pred pol rokom mi zákazník na terase nášho Foxfordu povedal, že mám určite peknú vec medzi nohami. Že aj tie nohy sú pekné. Poslušne som sklopila uši, zdvorilo sa pousmiala a odišla. Náš zákazník, náš pán. Videla som ako ma celý čas očami sleduje. Zakýval na mňa. Prišla som k nemu. „A nemôžem sa ťa dotknúť?“ Najprv som nechápala. Vzápätí sa načiahol rukou smerom k mojim nohám.

Môj kolega ho odtiaľ poslal preč.

O opilcovi, čo si ku mne vonku prisadol a nahováral mi, že sa poznáme a že som veľmi krásna už písať ani nemusím.

Červených vlajočiek som za svoj život zažila už veľa. Azda tou poslednou bol chlapec, ktorý sa vyjadril, že ja som zneužila jeho. A viete čo na to stačilo? To, že som mu počas toho povedala nie.  Pričom to prvé nie nestačilo. Pritiahol si ma naspäť so slovami „ale no“. Význam slova nie si dám asi vytetovať.

Jeho mužské ego týmto utrpelo tak veľmi, že zo seba chudák spravil obeť. Paradox. To bolo to jediné, čo spraviť vedel.

Pri predstave koľko rokov života v spoločnosti týchto indivíduí ma ešte čaká si asi zaplatím tú psychologičku, ktorú mi kamoška poradila. Lebo my ženy nie sme obťažované a zneužívané. My tomu len nerozumieme. Sme precitlivené.

Nie sú to veci, o ktorých sa dobre rozpráva alebo počúva. Žiaľ, dejú sa a som si istá, že nielen mne, ale mnohým ďalším okolo mňa. My ženy by sme aspoň v tomto mali držať spolu. Nebáť sa pravdy, nebáť sa o tom hovoriť a v neposlednom rade to dotiahnuť do spolku mužských hláv, čo sa hrajú na spasiteľov štátu a prinútiť ich s tým niečo robiť. Ale tentokrát s naším súhlasom.

Avatar

Nicol Marcinková

Bývalá hráčka volejbalu, ktorému do dnešného dňa patrí jej srdce. Veľká milovníčka zvierat (hlavne psíkov a potkaníkov -áno aj potkan je domáce zvieratko). Večná nositeľka dobrej nálady, širokého úsmevu a vtípkov, ktorými baví široké spektrum ľudí. Bývalá študentka UCM, pretože UNIPO je viac ako vzdelanie.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *