Honeymoon – to je názov štvrtého štúdiového albumu americkej speváčky Lany Del Rey. O sladkých medových týždňoch v prípade tohto albumu, žiaľ, nemôže byť ani reč.
Album Honeymoon sa nesie v podobnom duchu ako predchádzajúce tri albumy. Lana Del Rey síce kariéru vystavala hlavne na svojom melancholickom prejave, hudbe evokujúcej smútok a skľúčenosť, nič však nemôže fungovať donekonečna. Albumom Honeymoon stavila jednoznačne na istotu, nič nepokazila, ale ani nič nezískala.
Ani ten najlepší hudobník si nemôže dovoliť roky stáť na jednom mieste a tvoriť stále tú istú hudbu. Je len otázkou času, kedy táto stagnácia prestane baviť aj tých najskalnejších Laniných fanúšikov. Jej nový album je pre mňa veľkým sklamaním, skladbám sa síce po hudobnej stránke nedá veľa vytknúť, sú kvalitne prepracované a nahraté, no akoby zostali na polceste. Môžu sa zapáčiť, no podľa mňa nemajú väčší potenciál. Speváčka takého kalibru ako Lana Del Rey má jednoznačne na viac a v tomto prípade jej nový album zostal iba „suchou“ komerciou.
Lana Del Rey svojich fanúšikov nevzala na medové týždne, ale iba na „výlet“ do desaťročného manželstva plného stereotypov a rutiny. Samozrejme, na albume sa nachádza aj zopár svetlých okamihov v podobe lepších piesní. Napríklad prvá lastovička albumu – vydaná ako samostatný singel – High by The Beach. Je to chytľavá pieseň, kde sa strieda Lanin éterický vokál s hip-hopovými pasážami. Ďalej jazzovo ladená skladba Art Deco či pieseň Terrence Loves You, kde si Lana „požičala“ postavu majora Toma z legendárnej piesne Davida Bowieho – Space Oddity. Zaujať môže aj pieseň „24“, v ktorej sa zas Lana zahrala na Bondovo dievča, a príjemným prekvapením je aj song uzatvárajúci album – Don´t Let Me Be Misunderstood. Príjemná skladba, ktorá vás aj po vypočutí celkovo nudného albumu zanechá v pozitívnej nálade, avšak iba do chvíle, kým nezistíte, že ide o coververziu piesne americkej soulovej speváčky Niny Simone. Táto skladba je prototypom nevydareného coveru, z pôvodnej piesne „vysala“ všetku energiu, aby dokonale zapadla do melancholického konceptu albumu.
Ostatné piesne pôsobia skôr iba ako výplň albumu, sú len skladbami, ktoré si síce vypočujete, možno sa vo vašom prehrávači párkrát zopakujú, no hneď po ich odznení na nich zabudnete. Nedeľná chvíľka poézie v podobe piesne Burnt Norton, v ktorej Lana DL „recituje“ úryvok z básne Thomasa S. Eliota, melancholická Salvatore, do ktorej Lana zakomponovala aj taliančinu, či balada The Blackest Day, z ktorej nie je jasné, či je Lana DL opäť bondovým dievčaťom alebo spieva svoju obohratú pieseň o nevydarenej lovestory s potetovaným grázlom, ktorú opakuje už od svojho prvého albumu.
Lana Del Rey svojím albumom Honeymoon teda veľa prekvapení nepriniesla, ostala stále tou istou speváčkou, ktorou bola pred rokmi. Pri predchádzajúcom albume Ultraviolence boli aspoň malé náznaky inovatívnosti, týmto albumom sa však Lana definitívne vrátila do roku 2011, keď vydala svoj prvý „skutočný“ singel Video Games, ktorý jej priniesol celosvetovú popularitu. Samozrejme, vtedy tá ustavičná melanchólia ešte dokázala fungovať. Je však už rok 2016 a predstava, že Lana Del Rey ani po štyroch vydaných albumoch nedokázala vyjsť zo svojej komfortnej zóny a spieva stále tú istú pieseň, je pre mňa dosť skľučujúca.
Honeymoon však stojí za jedno vypočutie (možno aj počas medových týždňov). Je na každom poslucháčovi, aby si sám vytvoril svoj názor, lebo každá recenzia (aj tá najlepšia) je stále iba jedným z mnohých názorov. 🙂
Komentovať