Komentáre Kultúra

Je najvyšší čas prehodnotiť vzťah človeka k prírode

Foto: lifeadvancer.com

Príroda čoraz viac bije na poplach po celom svete. Nie je však už príliš neskoro? V rôznorodých médiách môžeme byť dnes svedkami čoraz viac skloňovanej témy ochrany prírody. Tá sa najčastejšie spája s extrémnym počasím, čoraz menšou úrodou, ale aj fenoménom takzvanej environmentálnej migrácie. Žiaľ, musíme skonštatovať, že ak nepríde radikálna celosvetová zmena v politike a podnikaní v jednotlivých krajinách, tieto sprievodné javy globálnej degradácie životného prostredia sa budú len stupňovať.

Keď najmä v druhej polovici 20. storočia poukazovali poprední odborníci a ochranári životného prostredia na nemožnosť dlhodobého pokračovania drancovania prírody v tak veľkom rozsahu ako prebiehalo, vo väčšine prípadov sa ich varovania tak v laickej, ako i časti odbornej spoločnosti stretlo bez výraznej odozvy, ba i s mierou posmechu. Je smutnou skutočnosťou, že 20. storočie zažívalo oveľa väčšie krízy (napríklad hrozba jadrovej vojny) a problémy súvisiace so životným prostredím sa odsúvali na vedľajšiu „koľaj“. Ako však máme možnosť vidieť, varovania vedeckých pracovníkov, akými bola napr. popredná americká biologička Rachel Carsonová, sa plnohodnotne napĺňajú, na čo dopláca už naša generácia.

Rachel Carsonová (Foto: theguardian.com)

Problémy pritom máme možnosť vidieť naprieč všetkými prírodnými zložkami. Klimatické zmeny, ktoré sú v súčasnosti témou č. 1 tak v médiách, ako i politických kruhoch, sú len jedným z pilierov súčasnej environmentálnej krízy (avšak nepopieram že najväčšou). Len budúcnosť ukáže, či opatrenia plynúce z Parížskej klimatickej dohody prijatej v roku 2015 budú dostačujúce. Aj z našej politickej scény sme totiž zvyknutí na to, že jednou vecou sú slová napísané na papieri a druhou reálne skutky. V konečnom dôsledku vlastnú skúsenosť s porušovaním klimatickej dohody už máme, a to v súvislosti s parížskym predchodcom – Kjótskou dohodou. Samostatným problémom je aj skutočnosť, že ešte v súčasnosti môžeme nájsť relatívne široké spektrum politikov a vedcov, ktorí fenomén klimatických zmien popierajú, pričom takýmto spôsobom nahrávajú masívnym drancovateľom prírodných zdrojov. A tu prichádza nenahraditeľná rola školstva a médií, ktoré by mali nielen o krízach životného prostredia pravdivo informovať, ale ľudstvo v tejto oblasti aj vzdelávať a prostredníctvom šírenia environmentálnej morálky ho viesť po správnej ceste.

Svet je v tejto súvislosti podľa môjho názoru postavený na dvoch nebezpečných zložkách – rope (a jej produktoch, akými sú aj plasty) a konzumerizme. Výdobytky priemyselnej revolúcie nepochybne uľahčili ľudstvu život, avšak postupne na tento „luxus“ začíname doplácať. Planéta už nie je schopná produkovať také množstvo nerastného bohatstva (a pomaly i potravín), čoho dôkazom je aj fakt, že čím ďalej tým skôr žijeme na takzvaný ekologický dlh. Politické elity, ale v mnohých štátoch aj občania, nedostatočne podporujú rozvoj ekologických technológií, ktoré by nás mohli vytiahnuť z tohto neznesiteľného marazmu. Otázne ale je, či sme schopní prekročiť svoj pohodlný tieň a nastúpiť na cestu „zelenej“ revolúcie, ktorá by vytvorila úplne iný vzťah medzi človekom a prírodou. Idea postavená na tom, že človek má využívať prírodu je síce lákavá, avšak nemôžeme zabúdať na to, že sme jej neoddeliteľnou súčasťou. Príroda nemá slúžiť, ale pomáhať! Aj preto vnímam problematiku ochrany prírody nielen z technologického hľadiska, ale aj z morálneho, a na to nadväzujúceho právneho. Z môjho pohľadu máme veľké nedostatky v oboch smeroch, avšak môžeme badať postupné zlepšenie najmä vo vyspelejších krajinách. Štáty, ktorých občania zväčša trpia chudobou, na túto revolučnú cestu nie sú schopní ešte nastúpiť práve kvôli nedostatku financií.

Foto: youtube.com

Environmentálna migrácia ako fenomén 21. storočia

Predpokladám, že téma migračnej krízy je našim čitateľom viac ako známa (hlavne negatívne dôsledky tzv. multikulturalizmu, ktorý sa v praxi ukázal ako chybný). Táto migračná vlna ktorá v posledných rokoch zasiahla Európu je však (a žiaľ) len začiatkom oveľa väčšej – environmentálnej. Fenomén utečencov, ktorí opúšťajú svoje domovy a krajiny z dôvodu ich neobývateľnosti sú relatívne novým javom, s ktorým sa svetová verejnosť ešte len zoznamuje. Najkritickejšie sa javia najmä africké krajiny, kde čoraz väčší nedostatok potravín a čoraz menšie zdroje pitnej vody nútia ľudí jednak k úteku z pôvodnej domoviny, alebo ich nútia o zvyšné zdroje bojovať na život a na smrť s inými kmeňmi.

Aj preto som prekvapený, že médiá a politici tomu nevenujú ešte dostatočnú pozornosť. Tentokrát by sme sa mali poučiť z varovaní vedeckých pracovníkov, ktorí apelujú na zmierňovanie dôsledkov klimatických zmien a efektívnejšiu pomoc ľuďom zasiahnutých týmto globálnym strašiakom. Je preto efektívnejšie riešiť problém už preventívne a nečakať až na jeho vrcholnú podobu. Klimatických utečencov totižto neženie dopredu vidina ekonomických benefitov a luxusu, ale pud sebazáchovy, čo je motív, s ktorými sa naša spoločnosť v tomto kontexte ešte vo veľkej miere nestretla.

Avatar

Róbert Király

Študent 2. ročníka na Mgr. stupni FF UNIPO v odbore politológia
"Hoc s tvojim názorom nemusím absolútne súhlasiť, tak položím aj život za to, aby si ho mohol slobodne povedať" (Voltaire)

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *