Máme za sebou 55. ročník Akademického Prešova a môžeme skromne tvrdiť, že organizátori to opäť zvládli úspešne. Dnes vám prinášame rozhovor s hlavnou predstaviteľkou inscenácie #whateveristrendingnow – Líviou Balážovou MM.
V čom je pre teba iné performovať v takýchto verejných priestoroch oproti tým tradičným divadelným? A ako vnímaš prítomnosť publika, ktoré nie je “schované” za svetlami, neruší ťa to?
Musím povedať, že ja si veľmi užívam site specific predstavenia vonku vo verejnom priestranstve a na netradičných miestach, čiže mimo tradičného divadelného pódia. Aj na tom tradičnom pódiu sa my ako Colectivo Priekopnik Veverička snažíme pretrhnúť vzťah divák a performer. To znamená, že my veľmi hľadáme ten kontakt s publikom. A v exteriéri je ešte silnejší. Takže nie, nevyrušuje ma to, ale práveže v tom hľadám ten taký veľký zmysel – fakt komunikovať s divákom a veľakrát sa tak dopĺňa ten performatívny výstup s tým, pre koho to robíme a akú odozvu dostávame od diváka, takže sme takí flexibilnejší a nadobudneme prirodzenejší vzťah s divákom.
Ty ako tvorivá osôbka, kreatívna bytosť, ako vnímaš pandémiu, ovplyvnilo to nejako tvoj tvorivý proces?
Áno, korona dosť zamiešala naše karty a plány. Vlastne sme sa ale celkom rýchlo adaptovali a začali sme vymýšľať. Náš kolektív pracuje v dvoch odvetviach. Prvá je umelecká scénická tvorba a druhá je pedagógia pohybu. Vytvorili sme preto online pohybovú platformu Red Movement Network spolu s kolegami z Kostariky a pretvorili sme naše pohybové workshopy na online formu. A tým, že máme publikum po celom svete, bolo krásne vidieť, ako sme sa v týchto ťažkých časoch vedeli spojiť a trénovať spoločne, takže to nás posunulo ďalej.
Našla si v tom, čo robíš nejaké posolstvo? Niečo, čo by si rada odkázala aj ostatným, bez ohľadu na to, či je to tanečník, netanečník alebo ktokoľvek iný?
Posolstvom je možno taká tá detská zvedavosť. Nás so Sebim priviedlo k spolupráci aj to, že my sme si vlastne uvedomili, že základom našej tvorby sú hry. Tie otvoria iný kanál rozvíjania seba a našich zručností. Nesúdime, či mám krásne vystretú nohu alebo či ju mám správne za hlavou. Skôr pracujeme na autentickom pohybe a rozvíjame empatiu, akciu, reakciu. Hry sú veci, ktoré niekedy v dospelosti prestaneme veľmi trénovať. Vytráca sa nám zvedavosť a toto je práve to, čo trénujem cez tanec, cez pohyb, cez tvorbu, ktorá nám prináša živosť. V danom momente čeliť rôznym zadaniam a výzvam. So, just play! Hraj sa a neprestávaj hrať, tým pádom neprestaneš objavovať nové veci!
Tanečná performancia #whateveristrendingnow je vytvorená pre netradičné či verejné priestory. Neustále sa formuje na základe aktuálneho kontextu. Prezentuje človeka v sieti prítomnosti.
Autor: Peter Kozák
Komentovať