Kultúra Literatúra Rozhovory

SPISOVATEĽKA GABRIELA FUTOVÁ: Mojej dcére som dovtedy nosila knihy, kým si nenašla tú svoju

(Foto: albatrosmedia.sk)

„Kúp mi radšej knihu!“ odznieva pravidelne reklama slovenského kníhkupectva – Martinus, počas Vianoc. Kniha pod stromčekom je obľúbeným a častým darčekom. Vie potešiť nielen dospelých, ale aj tých najmenších – deti. A o nich sme sa rozprávali so spisovateľkou literatúry pre deti Gabrielou Futovou.

V dnešnej dobe je ťažké zaujať dieťa, aby vyskúšalo niečo také ako čítanie knihy, čo si o tom myslíte vy?

Poznám deti, ktoré nedočítali moje knihy a je to v poriadku. Odozvy od tých najmenších sú rôzne. Nadšené deti sú tie, ktoré sa stotožnia s hrdinom a ktoré mi neskôr povedia: „Teta, toto ste napísali o mne.“ Ja si hlavne uvedomujem, že deti v tom detskom svete riešia všelijaké veci. Dospelí často nemajú čas riešiť ich s nimi, pretože im prídu malicherné. Nie vždy sa o probléme dozvedia, pretože pre dieťa to môže byť niečo, čo sa hanbí doma povedať, prípadne to môže považovať za niečo, s čím dospeláka netreba otravovať. Ja sa s nimi rozprávam rada, milujem, keď mi niečo vysvetľujú. Často ich počúvam, keď sa rozprávajú medzi sebou, nemusím im ani vidieť tváre, len ma zaujíma ich spôsob rozhovoru a ich uvažovania.

Každý tretí rodič na Slovensku s deťmi vo veku 2 – 8 rokov číta len málokedy alebo vôbec. (Foto: TopByvanie.sk)

Snažíte sa prostredníctvom jednotlivých hrdinov v knihách odovzdať deťom určité posolstvo, respektíve vlastnosti, aké by sa od nich očakávali?

Nechcem v knihách poúčať. Snažím sa ako keby písať za tie deti. Často mi stačí ľudí a ich deti iba pozorovať. Ich tvrdohlavosť, dôležitosť a správanie typu „nedá si povedať“. Ja sa následne pri písaní sama takto nastavím. Môj hrdina v knihe je potom presne taký istý, nedá si povedať, všetko musí najprv sám vyskúšať aby neskôr pochopil, že to rodičovské nie má svoje opodstatnenie. Predsa len, my dospelí, máme viac skúseností ako deti. Ponaučenia sú súčasťou príbehu, ale vznikajú prirodzene, počas písania knihy, nie účelovo.

Vedia podľa Vás deti rozlíšiť rozdiel medzi príbehmi v knihách a skutočnou realitou?

Moja kniha Poškoláci je práve jednou z tých kontroverznejších, pri ktorej si rodičia povedia, že čo keď ich dieťa použije niektoré neslušné slová priamo v škole, prenesie ich z knihy do reality. Musím však podotknúť, že niekedy, keď počujem deti, ako nazývajú učiteľov, je to oveľa horšie ako to moje neslušné slovo „krava“ napísané v knihe. Nemám rada pretvárku niektorých rodičov, že všetky deti sú milé a zlaté, a že všetko je v úplnom poriadku, lebo často nie je. Aj ja som za detských čias pani učiteľku v duchu nepekne oslovila, keď na mňa na hodine nakričala. Je už na úsudku čitateľa, či si povie, že je hlavný hrdina naštvaný právom alebo nie.

Titul Hľadám lepšiu mamu sa teší už štvrtému vydaniu a hlavná postava – Katka, sa naozaj zbalí a odíde hľadať lepšiu mamu. (Foto: martinus.sk)

Nebáli ste sa, že rodičov odradí kúpiť svojmu dieťaťu knihu s názvom Naša mama je bosorka alebo Hľadám lepšiu mamu?

Vôbec som tak nerozmýšľala. Keď niečo píšem, nekalkulujem, že čo keď to a tamto, akonáhle by som tak začala rozmýšľať, nič nenapíšem. Našla by som si milión dôvodov prečo nie. Nechávam to už na vydavateľstvo, či to prejde alebo nie. Mama bosorka je provokatívny názov, ale beriem to tak, že ona v tej knihe naozaj bola bosorkou. Nebola to nadávka, ale realita. A kto chce vedieť, prečo tam nadávam mame do bosoriek, nech si to prečíta. 😊

Pamätáte si väčšinu svojich kníh? Hlavné postavy a jednotlivé deje?

Áno, pamätám a dokonca som prišla na to, že keď počujem niekoho recitovať a úryvok je skrátený alebo upravený, tak na to prídem. Počúvam a viem, že som to takto nenapísala. Neviem, ako je to možné, nevedela by som to od slova do slova zopakovať tak, ako to je v tej knihe napísané, ale príde pochybnosť „takto som to tam mala? Nie.“ a ja prídem na to, že to nie je môj štýl.

Ako vy vnímate to, či deti čítajú dostatočne alebo nie?

Stretávam sa práve s tými čo čítajú, takže mám na to veľmi subjektívny pohľad. Zažila som jednu besedu v škole, kde si počas podpisovania kníh stihla celá trieda nakúpiť knižky. Ich pani učiteľka prišla za mnou, že aj tí najväčší šibali z triedy sedia spolu s ostatnými v kresielkach a každý jeden číta. Hneď si ich fotila, hotová, že toto ešte nevidela.

Od roku 2002 je Gabriela Futová metodičkou pre prácu s deťmi a mládežou v Knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove. (Foto: eduworld.sk)

Máte tip pre rodiča, ako doviesť svoje dieťa k čítaniu?

Jednoznačne doma, príkladom. Asi najviac funguje naozaj to, že keď doma dieťa vidí, že rodič číta, tak to vyskúša takisto. Veľmi pomáha aj spoločné čítanie pred spaním. Mojej dcére som dovtedy nosila knižky z knižnice, kým si sama nenašla tú svoju najlepšiu. Prečítala ju, doniesla mi ju, a povedala „mami, také knihy chcem“. A odvtedy číta, dokonca viac ako ja.

Zdroj: krajinacitatelov.sk

Avatar

Nicol Marcinková

Bývalá hráčka volejbalu, ktorému do dnešného dňa patrí jej srdce. Veľká milovníčka zvierat (hlavne psíkov a potkaníkov -áno aj potkan je domáce zvieratko). Večná nositeľka dobrej nálady, širokého úsmevu a vtípkov, ktorými baví široké spektrum ľudí. Bývalá študentka UCM, pretože UNIPO je viac ako vzdelanie.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *